433. Príchod do Nazareta. Chvály na Pannu Máriu. Uzdravenie Aurey
9. máj 1946
1 Ak človek prichádza od Seforisu, tak vojde do Nazareta zo severozápadu, teda z vyššej skalnatej strany. Z vrcholu posledného pahorku, ktorý sa pomerne strmo zvažuje cez rokliny k mestečku, sa pred človekom vynorí celý amfiteáter, na ktorého stupňovitých svahoch sa rozprestiera Nazaret. Ak dobre spoznávam lokalitu, pretože uplynula dlhá doba a mnohé horské miesta sa veľmi podobajú, Ježiš stojí presne tam, kde sa ho pokúšali spoluobčania ukameňovať a on ich zastavil svojou mocou a prešiel pomedzi nich.
*Pozri v (2) 106.4. Na konci vety MV v origináli rukopisu pripája: (Lukáš, kap. 4).*
Ježiš sa zastaví a pozerá sa na svoje drahé, i keď znepriatelené mesto. Jeho tvár žiari šťastným úsmevom. Akým požehnaním, ktoré Nazaretčania nepoznajú ani si nezaslúžia, je tento božský úsmev, ktorý sa vylieva a určite šíri milosť po kraji, ktorý ho prijal ako chlapca a videl, ako rastie, a kde sa narodila jeho matka a stala sa Božou Nevestou a Božou Rodičkou!
Aj obidvaja bratranci sa pozerajú na svoje mesto so zjavnou radosťou, hoci tá Tadeášova je zmiernená prísnou vážnosťou. Jakubova je otvorenejšia, prívetivejšia a viac sa podobá Ježišovej radosti.
Tomášova tvár celá žiari radosťou, hoci to nie je jeho mesto. Ukáže na Máriin domček, z komína ktorého vystupujú kúdoly dymu, a povie: „Matka je doma a pečie chlieb... " Povie tie slová s celou synovskou oddanosťou a vrúcnou láskou, akoby hovoril o svojej matke.
Horlivec, pokojnejší pre svoj vek a výchovu, ktorej sa mu dostalo, s úsmevom povie: „Áno. A jej pokoj už prichádza do našich sŕdc."
„Poďme rýchlo," povie Jakub. „Pôjdeme týmto chodníkom, takže nás Nazaretčania ani neuvidia prichádzať. Zdržali by nás..."
„Ale sa vzdialite od svojho domu... Aj vaša matka vás chce vidieť."
„Ó, môžeš si byť istý, Šimon, že naša matka je u Márie. Je tam takmer stále... A bude tam, lebo pečú chlieb, a tiež kvôli chorému dievčaťu."
„Áno, poďme tadiaľto. Prejdeme poza Alfejovu záhradu a prídeme k plotu našej záhrady," povie Ježiš.
Schádzajú rýchlo dolu po chodníku, ktorý je spočiatku veľmi strmý a potom, bližšie pri meste, miernejší. Prechádzajú cez olivové sady a cez malé požaté políčka. Už sú pri prvých záhradách mesta. Vysoké živé ploty okolo záhrad pokryté hustým lístím, nad ktoré sa skláňajú konáre stromov ovešané ovocím, a nízke kamenné múriky pokryté konármi visiacimi von zo záhrad zapríčinia, že prejdú nebadane okolo žien z domácností, ktoré v záhradách perú či vystierajú opratú bielizeň na trávniky pri domoch...
2 Plot, obklopujúci Máriinu záhradu z jednej strany, je v zime spleťou tŕnia, v lete zasa húštinou lístia, keď na jar odkvitne hloh a keď sa na jeseň sfarbia drobné plody do rubínovo červenej farby. Teraz ho skrášľuje bujný jazmín a vlniace sa kalichy kvetov, ktorých názov nepoznám, ale ktoré zvnútra záhrady skláňajú svoje konáre na plot, a tým ho robia hustejším a krajším. V húštine plotu spieva penica a zo záhrady počuť hrkútanie holubov.
„Aj vrátka sú ukryté a zarastené rozkvitnutými konármi," povie Jakub, ktorý bežal dopredu pozrieť prostú bránku vzadu v záhrade, ktorú po dlhých rokoch nepoužívania otvorili na vjazd a výjazd Petrovho voza pre Jána a Syntychu.
* Pozri v (5) 313.6.*
„Pôjdeme po chodníku a zaklopeme na dvere. Mojej matke by bolo ľúto, keby videla zničenú túto ochranu," odpovie mu Ježiš.
„Jej zavretá záhrada!"
*Pre obrazy aplikované na Pannu Máriu pozri Pies 2, 2; 4, 9 — 12. 15; 5, 1 — 2; 8, 11 — 12.*
zvolá Júda Alfejov.
„Áno. A ona je jej ružou," povie Tomáš.
„Ľalia medzi tŕním," povie Jakub.
„Zapečatená studienka," povie Horlivec.
„Lepšie: žriedlo živých vôd prudko vytekajúcich z krásneho vrchu, ktoré dáva zemi vodu života a tryská svojou vôňou a čistotou k nebu," povie Ježiš.
„O chvíľu bude blažená, keď ťa uvidí," povie Jakub.
3 „Brat môj, povedz mi niečo, čo sa chcem dozvedieť už dlho. Ako vidíš Máriu ty? Ako matku alebo ako poddanú? Je tvoja matka, ale je žena a ty si Boh....," povie Tadeáš.
„Ako moju sestru a nevestu, ako slasť a odpočinok Boha a ako útechu Človeka. V Márii vidím a mám všetko ako Boh a ako Človek. Tá, ktorá bola slasťou druhej božskej osoby Trojice v nebi, slasťou Slova ako Otca a ako Ducha, je slasťou vteleného Boha a bude aj slasťou osláveného Človeka Boha."
„Aké tajomstvo! Boh sa teda dvakrát pozbavil svojho potešenia? V tebe a v Márii a dal vás zemi " medituje Horlivec.
„Aká je to láska! To musíš povedať! Láska pobádala Trojicu dať Máriu a Ježiša zemi," povie Jakub.
„A nie teba, lebo ty si Boh, ale jeho Ružu, nebojíte sa zveriť ju ľuďom, ktorí nie sú hodní chrániť ju?" spýta sa Tomáš.
„Tomáš, odpovie ti Pieseň piesní: ,Pokojný (Šalamún) mal vinicu a zveril ju vinohradníkom, ktorí — hanobitelia poštvaní Hanobiteľom — by zaplatili veľké čiastky, aby ju dostali, teda všetky zvody, aby ju zviedli, ale krásna Vinica Pána sa sama ustrážila a nechcela dať svoje ovocie nikomu inému, len Pánovi, a chcela sa otvoriť Pánovi porodiac neoceniteľný poklad: Spasiteľa.'"
4 Prišli k domovým dverám. Júda Alfejov komentuje, kým Ježiš zaklope na zavreté dvere: „Bolo by treba povedať: ,Otvor mi, sestra moja, nevesta, milovaná, holubica, nepoškvrnená... '"
Ale keď sa dvere pootvoria a objaví sa nežná tvár Panny, Ježiš povie len najnežnejšie slovo a roztvorí náruč, aby ju prijal: „Mamka!"
„Ó, Synu môj! Požehnaný! Poď dnu a pokoj a láska nech sú s tebou!"
„A s mojou mamkou, s domom a tými, ktorí sú v ňom," povie Ježiš a vstúpi nasledovaný ostatnými.
„Vaša matka je tam a dve učeníčky pečú chlieb a perú," vysvetľuje Mária, keď sa pozdraví s apoštolmi a so synovcami. A tí diskrétne odídu, aby nechali matku samu so Synom.
„Tu som pri tebe, matka moja. Zostaneme spolu istý čas... Aký príjemný je návrat... dom a predovšetkým ty, matka, po toľkom putovaní medzi ľuďmi... "
„Ktorí ťa stále viac poznávajú a poznávaním teba sa rozdeľujú na dve skupiny: na tých, ktorí ťa milujú... a tých, ktorí ťa nenávidia... A tá druhá skupina je väčšia. . . "
„Zlo cíti, že bude porazené a zúri... a privádza ľudí k zúrivosti...
5
Ako sa má dievča?"
„Trošku lepšie... Ale bolo na prahu smrti... A jej slová teraz, keď už neblúzni, zodpovedajú tým, ktoré vydávalo počas blúznenia, hoci sú zdržanlivejšie. Klamali by sme, keby sme povedali, že sme si nedali dohromady jej príbeh... Nešťastnica...!"
„Áno. Ale Prozreteľnosť bdela nad ňou."
„A teraz...?“
„A teraz... Neviem. Aurea mi nepatrí ako človek. Jej duša je moja, ale jej telo patrí Valérii. Zatiaľ zostane tu, aby zabudla..."
„Myrta by ju chcela.“
„Viem to... Ale nemám právo konať bez dovolenia Rimanky. Ani neviem, či ju získala za peniaze alebo použila iba sľuby ako zbraň... Keď si ju Rimanka vyžiada... "
„Ja pôjdem namiesto teba, Synu môj. Nie je dobré, aby si išiel ty... Nechaj, nech sa o to postará tvoja mamka. Nás, ženy... nižšie bytosti pre Izrael, si tak veľmi nevšimnú, keď sa budeme rozprávať s pohanmi. A tvoja mamka je pre svet taká neznáma! Nikto si nevšimne židovskú ženu z ľudu, ktorá, zahalená vo svojom plášti, ide po cestách Tiberiady a zaklope na dom rímskej dámy..."
„Mohla by si ísť do Janinho domu . .. a tam sa porozprávať s dámou...“
„Tak aj urobím, Syn môj. Nech sa uľaví tvojmu srdcu, môj Ježišu...! Si taký zarmútený... Rozumiem... a tak veľa by som chcela urobiť pre teba.. ."
„A tak veľa robíš, mamka. Vďaka za všetko, čo robíš. ..“
„Ó! Som pre teba veľmi úbohou pomocou, Synu môj! Pretože sa mi nedarí urobiť, aby ťa milovali, aby ti robili radosť... kým je ti možné mať aspoň trocha radosti. .. Tak čo som zač? Veru, veľmi úbohá učeníčka...“
„Mamka! Mamka! Nehovor tak! Z tvojich modlitieb dostávam silu. Moja myseľ odpočíva, keď myslím na teba, a teraz srdce nachádza útechu takto, s hlavou na tvojom požehnanom srdci. .. Mamka moja... !"
Ježiš si pritiahol k sebe matku stojacu pri ňom, sediac na truhlici pri stene a oprie si čelo o Máriinu hruď a ona ho nežne hladká po vlasoch... Prestávka plná lásky.
6 Potom Ježiš zodvihne hlavu a vstane. Povie: „Poďme k ostatným. A k dievčaťu." A vyjde s matkou do záhrady.
Tri učeníčky stoja na prahu izby, kde je choré dievča, a potichu sa rozprávajú s apoštolmi. Ale keď uvidia Ježiša, zmĺknu a pokľaknú si.
„Pokoj tebe, Mária Alfejova, aj vám, Myrta a Noemi. Dievča spí?"
„Áno. Horúčka pretrváva, omamuje ju a stravuje. Ak to takto potrvá, umrie. Jej krehké telo neodolá chorobe a myseľ jej trápia spomienky," povie Mária Alfejova.
„Áno... a nereaguje, lebo hovorí, že chce zomrieť, aby už nevidela Rimanov," potvrdí Myrta.
„Je to bolesť aj pre nás, lebo sme si ju už obľúbili," povie Noemi.
„Nebojte sa!" povie Ježiš, vkročí až na prah izbičky a zodvihne záves...
Na lôžku pri stene oproti dverám sa ukáže vychudnutá tvárička biela ako sneh a na lícach rozpálená do červena, orámovaná hrivou dlhých zlatých vlasov. Spí dýchavične a podchvíľou vyráža nezrozumiteľné slová pomedzi zuby. S rukou položenou na prikrývke urobí občas pohyb, akoby chcela niečo odohnať.
Ježiš nevojde dnu. Pozerá sa na ňu ľútostivo. Potom nahlas zvolá: „Aurea! Poď! Je tu tvoj Spasiteľ."
Dievča sa na lôžku hneď posadí, zbadá ho, s výkrikom zoskočí, bosá beží v dlhej voľnej tunike k nemu, hodí sa mu k nohám a povie: „Pane! Teraz si ma naozaj oslobodil!"
„Je uzdravená. Vidíte? Nemohla zomrieť, pretože najprv musí poznať Pravdu." A dievčaťu, ktoré mu bozkáva nohy, vraví: „Vstaň a ži v pokoji." Položí jej ruku na hlavu, ktorá už nie je v horúčke.
Aurea v dlhých plátenných šatách, ktoré azda patria Panne, takých dlhých, že tvoria vlečku, s voľnými vlasmi padajúcimi ako plášť na jej štíhlu postavu, so sivomodrými očami žiariacimi ešte od horúčky, ktorá jej práve klesla, a od radosti, čo ju zaplavila, vyzerá ako anjel.
„Zbohom! My pôjdeme do dielne a vy sa postarajte o dievča a o dom...," povie Učiteľ a nasledovaný štyrmi apoštolmi vojde do starej Jozefovej dielne a posadí sa s nimi na nepoužívané ponky...